Wayna Picchu
Včera sme dostali geniálny nápad. Hneď ráno ako prví vylezieme hore na Machu Picchu, ba čo viac, vyštveráme sa až na úplny vrch, ktorý sa vyníma na každej fotografii Machu Picchu. Ten sa nazýva Wayna Picchu alebo Huayna Picchu. Tento názov sa prekladá ako "mladý vrch" ale údajne sa správne vyslovený výraz "picchu" vzťahuje na žuvanec koky toho, kto ju prežúva. Tak či tak, je to dobrá haluz pretože vrchol hory sa zdá byť nedosiahnuteľný keďže svahy sú veľmi príkre.
Tinka nastavila budík na 04:30 čo už samo o sebe znie tragicky a pre mňa traumatizujúco, keďže zvyčajne sa o tomto čase obraciam akurát na druhý bok. Ale čo človek neurobí pre dovolenkový zážitok...
Ráno som sa, ani neviem prečo, zobudil ešte za tmy a pozrel na moje luxusné Oniretky a zistil som, že je päť hodín (želali ste si zobudiť o pol piatej ? tak šup-šup, už je päť hodín...). Vyšetrovaním sa zistilo, že budík na Tinkinom mobile zazvonil o 04:30 ale podvedomá reakcia jeho majiteľky ukončila zvonenie v prvej stotine sekundy a my sme chrápali spokojne ďalej. Napokon 30 minútový časový sklz nie je nič závažné. Prvý autobus k Machu Picchu odchádza o 05:30 a zhodou okolností stojí pár metrov od nášho hotela takže žiaden problém. Oveľa vážnejší problém nastal pri pohľade na moje zvršky ledabolo porozhadzované po izbe. Dostal som 20 minút na to aby som sa zbalil, čo je takmer nemožné ale po veľkom úsilí sa to napokon podarilo. So zbalenými vakmi sme sa hnali na recepciu kde sme ich odložili a Tinka ešte stihla zo stola, pripraveného na raňajky uchmatnúť dve fantastické žemle a dva banány. Takto vyzbrojený sme sa vyrútili na ulicu pred hotel a ...
...zastali sme ako omráčení. V tej chvíli nám totiž došlo, že rovnaku jedinečnú a fantastickú myšlienku malo ďaľších asi 300 ľudí, ktorí už poctivo čakali v rannej tme a pomaly sa súkali do pripravených autobusov. Dostali sme sa tuším do nejakého siedmeho v poradí...
Viete si predstaviť niečo romantickejšie ako je východ slnka na Machu Picchu v objatí zahmlených hôr ? Len my dvaja ... a ďaľších asi 500 ľudí rozliezajúcich sa ako mravce po posvätnom meste Inkov.
Preliezli sme celé Machu Picchu a nasmerovali sme si to priamo za posvätné námestie kde je drevený plot a pri ňom strážna búdka. Iba touto cestou sa dá dostať k Huyana Picchu. Kvôli uzučkým a strmým cestičkám a pretože je na samotnom vrchu Huyana Picchu veľmi málo miesta, je počet ľudí, ktorí sa tam môžu dostať len 400 za deň a na cestu je možné sa vydať len od 07:00 do 13:00. Do štvrtej popoludní musia byť všetci späť. Prišli sme dosť skoro takže strážna služba tam ešte nebola a tak sme si vychutnávali pokojné ráno v tichom kúte Machu Picchu. Neďaleko strážnej búdky je obrovský balvan, zjavne kedysi slúžiaci na nejaké incké obrady, z ktorého ešte dnes okoloidúci čerpajú energiu. Takže aj Tinka sa ponorila do hladiny alfa a nasávala a nasávala...energiu.
Konečne odbila siedma hodina a my sme sa spolu s pár ďalšími turistami zapísali do zošita v strážnej búdke aby v prípade, že sa nevrátime, vedeli aké meno majú vyryť na náhrobný kameň.
Prvý úsek cesty viedol dolu, čo nás dosť prekvapilo ale onedlho sme zistili, že na to aby sme sa dostali na Wayna Picchu, musíme najprv zísť nižšie aby sme sa dostali k jeho úpätiu. Potom už nasledovalo doslova štveranie do kopca. Robili sme často prestávky pretože úzka cestička sa šplhala príkrym svahom celú cestu a miestami sa zdalo, že budeme musieť liezť štornožky. Pri častých prestávkach sme aspoň mali možnosť obdivovať bohatú faunu a flóru. Natrafili sme na viacerých kolibríkov - neuveriteľne malé vtáčiky pripomínajúce skôr hmyz ako operencov. Provokatívne sa vznášali nad obrovskou priepasťou a vegentne chľastali nektár z množstva otvárajúcich sa kvetov zatiaľ čo my sme sa v pote tváre snažili prekonať ďalších pár metrov brutálneho prevýšenia.
Po asi 50 minútach výstupu sme sa dostali na plošinku s nechutne nádherným výhľadom. Pod nami sa rozprestieralo ako na dlani celé Machu Picchu a človek mal pocit, že sa na neho díva z lietadla. Impozantné hory, chrániace ho z každej strany mu dodávali ešte viac dôstojnosti.
Po krátkej prestávke na tomto krásnom mieste nás čakal ešte jeden menší výstup strmým svahom a strmými schodíkmi k terasám, ktoré tu ktovie prečo vybudovali Inkovia spolu s ďalšími chrámami a obytnými budovami. Miestami viedla cesta cez jaskyňu kde sme sa museli doslova plaziť aby sme sa dostali úplne na samotný vrch Huyana Picchu kde je skutočne málo miesta ale neuveriteľný výhľad na každú stranu. Keďže sme sa dostali dosť vysoko, zbadali sme na obzore vykukujúce vrcholky hôr pokryté snehom, čo tomuto na pohľad až tropickému miestu dodávalo zvláštne čaro.
Na takomto mieste sa naozaj nedá robiť nič iné len s otvorenými ústami zízať na okolitú krajinu a snažiť sa zachytiť očami všetku tú krásu navôkol. A tak sme aj urobili. Dopriali sme si poriadnu dávku tejto nádhery a pokojne sme si užívali nezabudnuteľné pohľady.
Prišiel čas, kedy bolo dobré sa pobrať zasa dolu na Machu Picchu keďže miesta hore bolo málo a začínalo tam byť husto s pribúdajúcimi ľuďmi. Dolu sa nešlo o nič lepšie ako hore keďže sme si museli dávať dobrý pozor kam šlapeme aby sme sa neskotúľali dolu ale utešovali nás zúbožené tváre turistov štverajúcich sa nahor a s nádejou v hlase sa pýtajúcich či je to ešte ďaleko. Boli sme radi, že sme sa hore vybrali hneď ráno pretože slnečné lúče už začínali prenikať aj na úzke cestičky na svahu a s pribúdajúcim teplom sa cesta stávala namáhavejšou.
Poriadne zmorení a vyšťavení sme sa dostali dolu a kúsok od kontrolného stanovišťa sme si dali zasa krátku prestávku pretože sme sotva lapali dych. K Tinke, snažiacej sa dýchať, pristúpil švárny mládenec, naklonil sa ku nej a zdvorilo ju ponúkol: "Cigarette ?"a v radoch okoloidúcich vypukol smiech.
Konečne sme sa dostali ku strážnej búdke a podpisom sme potvrdili, že sme sa živí a zdraví dostali z vrchu až na Machu Picchu a prešli sme terasami na tiché miesto kde sme sa vyvalili na trávu a mohli tak nerušene oddychovať po mimoriadnom fyzickom výkone (aspoň pre nás, čo kancelárske krysy).
Na poludnie sme sadli na bus a serpentínami sme sa zasa nechali odviesť dolu do Aguas Calientes kde sme mali dosť času na to aby sme sa mohli najesť a poprechádzať po tomto malebnom mestečku. Zašli sme na trh a nakúpili kopec známeho i neznámeho ovocia, sadli sme na lavičku k rieke Urubamba a tlačili do hlavy čo sa do nás zmestilo. Keďže sme mali kopec cukríkov, obšťastňovali sme nimi okoloidúce deti. Keďže ja som závislý na čokoláde ale do cukríkov sa veľmi nevyznám, nakúpil som ešte pred odchodom Snehurky, či ako sa to volá - také fajné eukalyptovo-mentolové cukríky ale nejak mi nedošlo, že také silné cukríky deťom až tak chutiť nemusia. Takže som obdaroval jedno milé dievčatko hrsťou týchto chutných cukríkov a vyčaril tak na jej tvári krásny úsmev. Samozrejme dieťatko hneď jeden cukrík rozbalilo a vhodilo do pusy a tak sme mali možnosť sledovať ako sa zmenil výraz jej tváričky na nechápavý a začala rúčkou mávať pred ústami keďže mala evidentne pocit, že z jej úst sa stala ľadová jaskyňa. Tak som s tými cukríkmi radšej prestal.
Pomaly sa blížil čas odchodu a tak sme zašli do hotela po batožiny a vybrali sme sa na stanicu. K stanici sa ide priamo cez trh a tak sme chvíľu blúdili keďže pri toľkých uličkách a odbočkách nebolo možné sa zorientovať. V modernej hale sme počkali kým nás pustia do vlaku a potom sme sa pohodlne usalašili na svojich miestach a tešili sa na cestu nádherným údolím rieky Urubamba.
Keďže sa pomaly začalo stmievať, posádka vlaku mala potrebu zabávať turistov a tak sa vo vagóne rozzvučala hudba a chudák mládenec, ktorý mal na starosti našu batožinu sa na chvíľu stratil v zadnej časti vagóna aby sa vzápätí vynoril ako tradičná peruánska maska. Jhon (čítaj džej-houn) - ako to mal milý Janko napísané na visačke sa zrazu zjavil v podivuhodnej kukle s niečim zaujímavým na hlave a chodil od sedadla k sedadlu a pchal nám pred nos plyšovú lamu. Potom poskakoval a snažil sa akože vytvárať nejaké tanečné kreácie. Ježišku, to bolo zléééééééééé, to bolo také zléééé ! Bolo nám ho strašne ľúto lebo iste mu to nebolo nijako príjemné robiť šaška pre turistov a pritom to nikto ani neočakával. Jeho bossovia mali zjavne zvláštnu predstavu o tom, ako vyplniť turistom voľný čas.
Potom došlo aj na sprievodcu a sprievodkyňu, ktorí nám ešte pred chvíľou v úhľadných uniformách podávali jedlo a nápoje. Teraz sa striedavo objavovali v pekných šatách a robili priehliadku aktuálnych peruánskych módnych trendov. Oblečenie to bolo naozaj pekné ale spolucestujúce američanky a hispánky vo veku od 60 do 100 rokov, ktoré ktovie prečo mali ten pocit, že majú 15 rokov si z toho urobili zábavu ako v pánskom striptízovom klube a vždy keď sa v novom oblečení zjavil sprievodca tak vyvreskovali a rehotali sa ako zmyslov zbavené. Chudákovi chlapíkovi to vôbec nebolo príjemné. Nakoniec po skončení prehliadky to oblečenie ponúkali na predaj a to už milé storočné pubertiačky pozerali von oknom a tvárili sa, že ich to nezaujíma. Po chvíli ale zasa začali hysterické záchvaty smiechu, ktoré prehlušovali aj našu hudbu, ktorú sme si púšťali do slúchadiel a všeobecný pokoj zjednala až rpzzúrená Tinka, ktorá milým dámam vyčistila žalúdok. Sprvu sa tvárili, že nerozumejú po anglicky ale stíchli takže zjavne pochopili...
Za tmy sme dorazili do Cuzca a nechali sme sa odviesť do hotela. recepčný si nás pamätal, keďže sme tam spali dve noci pred tým a tak sme už nemuseli znovu vypisovať žiadne formuláre. Ubytovali sme sa a vybehli sme na večeru. to bolo dosť problematické pretože sa blížil najväčší sviatok v Cuzcu - Slávnosť slnka alebo Inti Raymi a v uliciach bolo neuveriteľné množstvo ľudí. Doslova sme sa museli predierať davom a popritom sme sledovali zúfalé dopravné policajtky snažiace sa o nejaký poriadok v doprave ale každý zjavne kašľal na nejaké predpisy a autá i chodci sa valili v jednom dave. V diaľke bolo počuť ohňostroje a cesta na hlavné námestie bola úplne zablokovaná ľuďmi. Ledva sme sa pretlačili do reštaurácie a našli posledné voľné miesto. Zasa sme sa kvalitne napchali a vrátili sme sa do hotela aby sme sa mohli vyspať pred zajtrajším odletom do Limy.
Náhledy fotografií ze složky Wayna Picchu
Komentáře
Přehled komentářů
Uff, no to som rada. Splnila sa mi túžba, denník pokračuje, za čo som veľmi vďačná, však vieme komu, a možno to z tých riadkov to nebolo vždy tak cítiť, ale klobúk dolu - vymyslieť a zrealizovať takéto spojenie s ostatným svetom cez svoje zážitky, pocity. Vďaka, vďaka, vďaka ...
maximálna spokojnosť
(magočka9, 2. 7. 2007 12:04)